Všetko o cyklistike

Sledovanie atlétov pri šliapaní do pedálov je veľmi vzrušujúce. Ale skutočný fanúšik je ten, kto vie nielen to, čo ukazujú televízne kamery alebo čo vidia z tribún štadióna. Je nevyhnutné pochopiť „pôvod“ cyklistiky a čo to je.

Cyklistika je neuveriteľne mladá v porovnaní s atletikou, behom, plávaním a súťažnou streľbou. V skutočnosti je jeho história históriou samotného „športového vybavenia“. Zámer pohybovať sa na kolesách len s využitím vlastných fyzických síl jazdcov navštevoval ľudí už v staroveku. Ale až v 19. storočí úspechy mechaniky a priemyslu umožnili vytvorenie potrebnej materiálovej základne. V prvej polovici predminulého storočia však existovali buď neporovnateľne ťažké (nad 40 kg) bicykle, alebo o niečo ľahšie „kosťáky“.

Obe boli rovnako nevhodné na súťažné preteky. Prvá spoľahlivo známa cyklistická súťaž sa konala posledný jarný deň roku 1868 v parku v parížskej štvrti Saint-Cloud. Na preteky boli nútení používať „kosťáky“ a najazdili na nich desiatky kilometrov. Pre jazdcov to boli poriadne muky.

Podľa moderných štandardov by táto rýchlosť príliš nezapôsobila na športových chodcov. Čoskoro sa objavili ľahšie a rýchlejšie stroje „pavúky“. Na takomto bicykli sa prvá cesta okolo sveta uskutočnila priemernou rýchlosťou 60 km za deň. Ale "pavúky" boli iba kompromisným riešením - prevrátili sa z bezvýznamného strkanice.Športovci ich veľmi skoro opustili, k čomu prispeli vytvorenie dutej pneumatiky v roku 1885.

Vlastne, až od tohto momentu môžeme počítať s históriou cyklistiky v modernom zmysle. O pár rokov neskôr sa objavilo rozdelenie do kategórií jazdcov a v 90. rokoch 19. storočia sa dokonca konali majstrovstvá sveta. Na prvých olympijských hrách našej doby sa cyklistika okamžite stala jednou z disciplín. A už vtedy sa súťažilo v 5 druhoch pretekov na dráhe a v cestných pretekoch. Ale veľmi dlho neexistoval žiadny zavedený olympijský cyklistický program.

Vášeň pre dvojkolesovú dopravu sa našej krajiny dotkla takmer okamžite. Je spoľahlivo známe, že prvýkrát cyklisti oficiálne súťažili v Moskve 24. júla 1883. Predpokladalo sa to dve vzdialenosti - 1,605 m a 8,025 km. Medzi jazdcami boli 3 zahraniční pretekári. A o niečo viac ako rok neskôr, v septembri 1884, sa na Champ de Mars konali preteky.

Cyklistické spolky organizujú výstavbu prvých spevnených tratí v 90. rokoch 19. storočia. Postupne rastie aj počet účastníkov pretekov. V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa objavilo niekoľko veľkých mien, ktoré boli známe aj v zahraničí. Komercializácia cyklistiky sa ukázala ako veľká výzva. Popredné firmy „kúpili“ najlepších športovcov, sami prevzali kontrolu nad súťažami.

Cyklus trate sa zmenil zo súťaže v zručnosti na súťaž medzi rôznymi dodávateľmi bicyklov. Tento názor mali aj vynikajúci cyklisti. A začiatkom 10. rokov 20. storočia panoval dojem, že cyklistika vo všeobecnosti stráca vlastnosti športu. Všetko sa dramaticky zmenilo v 20. rokoch minulého storočia, keď sa opäť začali veľké súťaže. Konali sa v tých istých dvoch hlavných mestách ako predtým, no pribudli nové regióny: Sibír, Ukrajina.

Už v roku 1923 sa konal prvý národný šampionát. Skutočný rozkvet však začína až po olympijských hrách v roku 1928. A 12. augusta 1937 štartujú prvé viacdňové preteky v ruskej histórii. Treba však spomenúť, že úspechy v olympijských súťažiach neprišli okamžite... Prvý pokus v roku 1952 bol neúspešný.

V roku 1988 sa mu podarilo získať 4 zlaté medaily. Najbližšie bolo zlato prijaté v roku 1996. Dnes je však bývalá sláva do značnej miery stratená. Na zahraničné a medzinárodné preteky chodia domáci športovci len zriedka. A prakticky neexistujú žiadne vládne financie na cyklistiku; ostáva dúfať, že súčasné ťažkosti sú len prechodným momentom pred novým vzletom.

Dlhá história cyklistiky a široká škála typov bicyklov a dráh mohli viesť k vzniku rôznych kategórií súťažných disciplín. A tento proces sa neskončil. Je pravdepodobné, že v najbližších mesiacoch či rokoch pribudnú do zoznamu konkurenčných programov nové pozície. Preto nadšenci a profesionáli si môžu vybrať smer, ktorý sa im najviac páči.

Najdôležitejší bod, ktorý treba zvážiť: všetky alebo takmer všetky druhy cyklistiky sú navyše rozdelené na súťaže mužov a žien. Je vhodné začať všeobecnú analýzu z pretekov na diaľnici. Podstata je veľmi jednoduchá: cyklisti sa snažia prejsť po bežnej spevnenej ceste v čo najkratšom čase. Práve táto disciplína púta pozornosť verejnosti najviac a sponzori ju ochotne financujú.

No na bežných diaľniciach sa organizujú aj preteky, ktoré nie sú zahrnuté v oficiálnom programe olympijských hier. Patria sem najmä:

• viacdňové preteky:
• kritérium;
• tímové preteky;
• súťaž v rýchlosti do kopca.

Samozrejme takéto triedy nie sú čisto amatérske – zúčastňujú sa ich aj profesionáli, no status súťaže je citeľne nižší. Preteky jednotlivcov zahŕňajú delený štart. To znamená, že športovci sa začnú pohybovať jeden po druhom, vo vopred určených intervaloch. V skupinových (kolektívnych) pretekoch štart prebieha súčasne. Tímy majú samostatné prvky taktiky na prekonanie vzdialenosti, ktoré im majú pomôcť udržať si náskok pred svojimi súpermi.

Kritérium sa zvyčajne nazýva okružná cyklistika po uliciach mesta. Po prejdení určitého počtu kôl sa prechádzajú medziciele s pripísaním bodov. Skákanie sa necvičí. Publikum je čo najbližšie k športovcom. Viacdňové preteky prebiehajú v niekoľkých etapách, z ktorých každá zahŕňa súťaž skupín a časovku.

Pomerne obľúbené sú aj preteky na oválnej trati so sklonom. Dĺžka a šírka tratí sa mení podľa zvolenej disciplíny. Zakryte koľaje drevom alebo betónom. V šprinte musíte jazdiť 2 alebo 3 kolá a v posledných 200-300 m sa rozpúta krutý boj.

V tímovom šprinte absolvujú krátke vzdialenosti skupiny 3 jazdcov. Každý z nich prejde jedným kruhom, vyvinie maximálnu rýchlosť a potom vyradí. Na tratiach sa organizujú časovky aj bodované preteky. Druhá verzia súťaže je zaradená do programu OI.

Scratch – skupinový pretek so súčasným štartom: maximálne 24 účastníkov, viac ako kolo dopredu sa rovná automatickému víťazstvu. Existujú aj individuálne a skupinové aktivity. Skupinové prenasledovanie je zaslúžene uznávané ako najťažší typ súťaží na trati.

Disciplína ako keirin vznikla v Japonsku. Účastníci štartujú v rovnakom čase a pred nimi ide motorka, ktorá sa nedá predbehnúť. Trať opúšťa, keď do cieľa zostáva 2,5 kola. Potom prídu na rad klasické rýchlostné preteky.

Horská cyklistika je šport, ktorý zahŕňa používanie horských bicyklov s rovnakým názvom. Ide o veľmi extrémnu disciplínu, odohrávajúcu sa striktne tam, kde nie je ani len náznak povrchu vozovky.

Pokiaľ ide o cross-country motokros, tento druh cyklistiky sa označuje skratkou BMX. Plášte na bicykloch sú široké, ako na horských, ale priemer kolies je menší a jazdci sedia dosť nízko.

XC sa označuje skratkou XC. Zvažuje sa práve táto disciplína jedna z ideálnych cyklistických súťaží... Znamená to sériu chodníkov so svahmi. Aktívne sa využívajú prírodné bariéry, podľa potreby sa k nim pridávajú bariéry umelé. Na olympijských hrách cyklisti súťažia aj v cross-country.

Niektorí jazdci preferujú nečistoty. Tento názov dostal jeden z extrémnych lyžiarskych štýlov. Špeciálnu trať dopĺňajú zemské skoky. Tieto trampolíny musíte preskočiť. Predvádzanie trikov vo vzduchu pridáva ďalšiu zábavu. Tento prvok však nie je pre jazdcov povinný.

Downhill, tiež známy ako downhill, je extrémnym odvetvím horskej cyklistiky. Športovci jazdia z kopca a snažia sa dosiahnuť maximálnu rýchlosť. Downhill je nevyhnutne prekážková dráha, ktorá je prirodzená aj umelá. V týchto pretekoch môžu súťažiť len tí najlepší jazdci so špičkovým vybavením.

Nemenej vysoké nároky kladie freeride aj na športovcov. Samotný názov odkazuje na voľnú kombináciu rôznych prvkov požičaných z iných štýlov. No práve nejednoznačnosť a zložitá skladba disciplíny veľmi sťažuje absolvovanie trasy. Pravdepodobnosť zranenia pri freeride je veľmi vysoká.

Občas sa dá nájsť aj „paralelný slalom“, ktorého tvorcovia sa jednoznačne inšpirovali bežeckým lyžovaním. Dvaja účastníci pretekov sa súčasne začnú pohybovať nadol pozdĺž paralelných trajektórií. Oni musia:

• skákať z trampolín;
• prejsť pozdĺž strmých úsekov;
• robiť ostré zákruty.

Bikercross vyžaduje širokú trať. Jej dĺžka je cca 250 m. Napriek tak krátkej dĺžke je trasa pretekárov plná prekážok všetkého druhu.

Preteky sú typom BMX. Pretekári jazdia na trati s množstvom zákrut a skokov. Pretekov sa môže zúčastniť 2 až 8 pretekárov. Prví finalisti sú vyhlásení ako víťazi. Nie je potrebné vykonávať triky a nie sú ani vítané, pretože narúšajú prechod rýchlosti.

Ďalšia disciplína BMX - flatland - je zameraná naopak na predvedenie množstva trikov pri jazde po rovine. Diváci aj odborníci často prirovnávajú tento formát cyklistiky k tancu.

Brevet v poslednej dobe vyvoláva veľký záujem. Vyžaduje si to už nie tak rýchlosť, ako všeobecnú fyzickú zdatnosť a vytrvalosť. Veď tento typ súťaže sa nazýva aj cyklistický maratón. Sú súťaže, keď športovci cestujú na niekoľko dní, celkovo najazdia tisíce kilometrov. Brevet sa môže cvičiť len na diaľnici a účastníkom je pridelená oficiálna klasifikácia.

Hlavná časť súťaží v cestnej cyklistike sa koná v európskych krajinách na jar, v lete alebo na jeseň (keď to počasie dovolí). Takmer vždy sa snažia vytýčiť trasu tak, aby zapadla na územie jednej krajiny. Je známe:

• 14 veľkých pretekov v Belgicku;
• 10 vo Francúzsku;
• 8 v Taliansku;
• 5 v Španielsku.

Počas sezóny sa organizujú 1 až 3 cestné podujatia v Anglicku, Švajčiarsku, Holandsku a Nemecku. Za povšimnutie ale stoja preteky konajúce sa v krajinách, ktoré s cyklistikou vôbec nesúvisia. Nórski cyklisti sa tak v máji zúčastňujú Fjord Tour a v auguste Arctic Race. August sprevádzajú aj Tour of Denmark a Tour of Poland. Počas jedného z aprílových týždňov sa koná „Tour of Turkey“.

Týždenné súťaže sa konajú v máji v Kalifornii a v auguste v Colorade. Jednodňová Grand Prix sa koná v septembri v Quebecu a Montreale. Keď príde zima v miernych oblastiach, cyklisti chodia súťažiť do Austrálie, Emirátov, Malajzie alebo Ománu. Hlavné preteky planéty, nepočítajúc tie olympijské, sú uznávané ako World Tour, ktoré spája ďalších 28 súkromných pretekov. Neprebiehajú len v Afrike, Južnej Amerike a Antarktíde.

52-týždňové World Tour musí zahŕňať tímy, ktoré súhlasia so súťažou vo všetkých rozjazdách sezóny. Tradične sa za východiskový bod považuje austrálska Tour Down Under. A končí to svetovým šampionátom. Celkovo sa na účasť vyberie najviac 18 tímov. Každý z nich nemôže mať viac ako 30 účastníkov, ktorých úlohy počas pretekov sú vopred presne určené.

World Tour je pokračovaním druhu cyklistiky, ktorý chátral začiatkom minulého storočia. V ňom totiž nesúťažia len jazdci, ale aj sponzori (výrobcovia bicyklov). Všetky tímy jazdia na vozidlách Shimano, SRAM, Campagnolo. Používanie bicyklov iných značiek je prísne zakázané pravidlami. Zároveň sa bicykle klasifikujú aj podľa typu pretekov.

V rámci World Tour je zvykom rozlišovať tri najprestížnejšie etapy (Grand Tours):

• Tour de France;
• Giro Taliansko;
• Vuelta Španielsko.

Nasledujúce rasy majú mierne horší status:

• Miláno-San Remo;
• Prehliadka Flámska;
• Paríž-Roubaix;
• Liege-Bastogne-Liege;
• Lombardsko.

Športovci nižšej úrovne zvyčajne súťažia v:

• Eurotrip;
• Pan American Highway Championship;
• Ázijské majstrovstvá;
• miestne preteky v menšom meradle.

Zaslúžená pozornosť a rešpekt Alberto Velasco. Pôvodne bol profesionálnym športovcom. V roku 2004 bolo 22-ročnému Velascovi povedané, že jeho mozog je postihnutý aneuryzmou. Ale počas niekoľkých nasledujúcich rokov cyklista získal skvelé víťazstvá. Ani dopingový škandál Velasca nezlomil; po návrate do veľkého športu po diskvalifikácii ukončil kariéru až v roku 2017.

Ďalší slávny španielsky cyklista - Joaquim Rodriguez - známy nielen dlhoročnou účasťou v ruskom tíme. Dôsledne vyhráva všetky horské preteky. A v jednodňových súťažiach je ťažké nájsť rovnocenného Belgičanovi Philippe Gilbert.

Z našich krajanov stojí za pozornosť Denis Menshov, ktorý však hrá za taliansky tím. Menshov sa raz dokázal dostať pred všetkých favoritov na Tour de France.

Ale vyvoláva ešte väčší obdiv Oľga Slyusareva, ktorý 6-krát za sebou vyhral majstrovstvá sveta a 5-krát sa stal najsilnejším cyklistom Európy. Na tomto pozadí je akosi trápne čo i len spomínať na víťazstvo vo Svetovom pohári a titul majstra športu. A tu je legendárna kedysi povesť Lance Armstrong sa nenávratne zrútila v roku 2012, keď jeden športovec potvrdil užívanie stimulantov.

Aby som nekončil smutne, za zmienku stojí ešte niekoľko vynikajúcich cyklistov:

• Fabian Cancellara;
• Viktor Kapitonov;
• Evans Kadel;
• Miguel Indurain;
• Jacques Anquetil;
• Eddie Merckx.

V súčasnosti sa profesionálne bicykle, podobne ako mnohé iné priemyselné produkty, vyrábajú predovšetkým v Číne. Najväčší počet amatérskych cyklistov v pomere k celej populácii je v Holandsku. Viac ako 99 % dospelých tam má bicykel. Ak vychádzame z popularity cyklistiky, hodnotenie bude nasledovné:

• Liege-Bastogne-Liege - 247 cyklistov;
• Tour de France - 218 účastníkov;
• Vuelta Španielsko - tiež 218 účastníkov;
• Miláno-San Remo - 200 jazdcov;
• Tour of Flanders - 199 športovcov;
• Paríž-Roubaix - 198 jazdcov;
• Lombardia - 168 jazdcov;
• Giro Italia – 127 športovcov.

Najväčšie a najvýznamnejšie súťaže nie vždy spôsobujú najväčšie napätie medzi významnými účastníkmi. Mnohí z nich sa z princípu nevedia vzdať svojich emócií, iní sa trápia, keď súťažia vo „svojich“ mestách. A je tu jeden dobrý dôvod - Napriek svojej zdanlivej ladnosti je cyklistika jednou z najtraumatickejších oblastí.

V mnohých zoznamoch nebezpečných športov sa objavuje takmer na rovnakej úrovni ako potápanie, rafting, horolezectvo a hokej. Medzi olympijskými disciplínami patrí cyklistika medzi desať najnebezpečnejších, pred tenisom a triatlonom, ale za vzpieraním, futbalom a umeleckou gymnastikou.

Rovnako zvedavé je, že väčšina víťazov prestížnych zájazdov pravdepodobne nebude schopná opraviť svoje vozidlá. Športovci sa plne sústreďujú na ovládanie bicykla a technické práce, okrem tých, ktoré sú potrebné v tréningovom procese, sú zverené mechanikom. A pôstne dni profesionálnych cyklistov sú oveľa jednoduchšie ako tie amatérske. V nabitom súťažnom programe by nadmerná tvrdosť stravovania vytvorila iba ďalší problém.

Takmer všetci športovci, s výnimkou tých, ktorí sa zúčastňujú World Tour, sa len zriedka chvália finančným blahobytom. Mnohé preteky sa buď končia symbolickými cenami, alebo nemajú žiadne motivačné prostriedky. Ale zároveň športovci veľa jedia, pretože spotreba energie je extrémne vysoká. Takmer všetky súťaže, okrem jednodňových výletov, etáp Grand Tour a iných samostatných výnimiek, trvajú maximálne 5 alebo 6 hodín.

Preto cyklistický tréning trvá počas dňa približne rovnako.

Do tajov cyklistiky sa môžete dozvedieť sledovaním videa nižšie.