Etika a etiketa: vzťah pojmov

Pojmy „etika“ a „etiketa“ sú si dosť blízke, a tak si mnohí mýlia tieto kategórie, ktorých názvy sú si navyše veľmi podobné. Aby ste sa vyhli takýmto nepríjemným chybám, musíte prísť na to, čo je predmetom etiky a čo etikety, v čom je rozdiel a kde sa tieto dve oblasti zbližujú. Aby sme to dosiahli, mali by sme sa najskôr obrátiť na pôvod a vývoj pojmov a sledovať štádiá kvalitatívnych zmien v ich chápaní.

Obe sú neoddeliteľnou súčasťou spoločenského života, všeobecne akceptovanou alebo tichou formou regulácie vzťahov medzi ľuďmi. Normy a pravidlá správania v spoločnosti, chápanie zodpovednosti za svoje činy a rozlišovanie medzi dobrom a zlom sú každému vštepované od detstva.

V procese dospievania a formovania osobnosti môžu byť niektoré normy deformované alebo človekom považované za voliteľné. Problém spočíva v pochopení toho, ktoré normy majú odporúčací charakter a za ktorými sa skrýva tvrdé tabu.

Pôvod pojmu „etika“ je staroveká gréčtina zo slova ethos, čo znamená „dispozícia, zvyk, zvyk“. Ako prvý o tom hovoril filozof Aristoteles, ktorý túto kategóriu uviedol do každodenného života. Vyčlenil aj etiku ako samostatnú časť praktickej filozofie, hoci spočiatku sa jej predmet mierne líšil od moderného chápania.

Približne až do novoveku bola etika považovaná za vedu o duši a prirodzenosti človeka, dôvodoch jeho konania a spôsoboch dosiahnutia určitého ideálneho dokonalého stavu, to znamená, že zahŕňala oblasti psychológie, antropológie, prírodnej filozofie a sociálnej filozofia. Následne sa etika odklonila od príbuzných disciplín a zamerala sa na svoj hlavný predmet – štúdium morálky a etiky.

Cieľom etiky je vyriešiť niekoľko základných problémov. V prvom rade je to rozlíšenie medzi dobrom a zlom, správnym a nesprávnym, prijateľným a neprijateľným. Ďalej vyvstáva otázka dichotómie správneho a želaného, ​​teda problém morálnej voľby človeka. A to už zahŕňa potrebu najprv slobodnou vôľou pochopiť, či existuje, či je človeku na začiatku inherentná alebo sa formuje v procese vývoja a či ho jednotlivec môže slobodne ovládať sám.

Vedúcimi predmetmi uvažovania etiky ako teoretickej disciplíny sú kategórie morálky a etiky. Táto nerozlučná dvojica je dodnes predmetom polemík a diskusií o ich hraniciach, podstate a definíciách. V súčasnosti všeobecne akceptovaný koncept sa scvrkáva na tieto definície:

1. Morálka (z lat. moralis, čo znamená „dotýkať sa, týkať sa morálky“) je definovaný ako spôsob normatívnych, v určitej spoločnosti akceptovaných foriem konania a správania.
2. Morálny ide o subjektívnejší pojem a týka sa predovšetkým spôsobu a normy vnútornej sebaregulácie jednotlivca, založenej na jeho slobodnej vôli.

To je teda jasné norma morálky je spoločenská, charakteristická pre určitú spoločnosť a ňou chránená. Môžete hovoriť o morálke rôznych národov a rôznych sociálnych skupín, ktoré sa od seba niekedy nápadne líšia.

Morálka sa naproti tomu odvoláva na vnútorné presvedčenie človeka a výnimočný je ovládaný vlastným svedomím. V tomto prípade musí jednotlivec dosiahnuť určitú úroveň sebauvedomenia, sebaorganizácie a zodpovednosti za činy alebo nečinnosť, aby si sám určil hranice toho, čo je prijateľné a správne.

Napriek tomu, že samotný pojem „etiketa“ sa sformoval pomerne nedávno (podľa štandardov filozofických pojmov) - v 17. storočí, v tej či onej podobe, o ňom mali predstavu všetky národy už od vzniku tzv. najstaršie civilizácie. V starovekej Číne a Japonsku bol prijatý prísny obrad, starí Gréci a Rimania dodržiavali všeobecne uznávané kánony správania, dokonca aj polodivoké nomádske národy mali vnútornú hierarchiu a množstvo tradičných rituálov. V čase formovania absolutistických monarchií v Európe to bola ošemetná dvorská etiketa, ktorá napokon oddelila šľachtu od prostého ľudu.

V modernom svete sa etiketa chápe ako súbor pravidiel správania prijatých v konkrétnej spoločnosti, ktoré vymedzujú hranice prípustného a neprijateľného a regulujú určitý sled činností v typických situáciách. Tieto pravidlá sú vo väčšine prípadov skôr poradné, neoficiálne. Ak sa však nedodržiavajú, spoločnosť môže voči porušovateľovi uplatniť rôzne druhy sankcií, od zníženia interpersonálneho hodnotenia až po úplné odmietnutie zo strany skupiny.

Je zrejmé, že existujú rozdiely medzi normami etikety rôznych národov, období, kultúr a sociálnych skupín. Bežne možno rozlíšiť niekoľko typov:

• obchodná etiketa;
• svetský;
• profesionálny;
• slávnostný;
• rituál;
• situačný.

Všetky tieto typy sú vzájomne prepojené a normy v nich predpísané sa často prekrývajú.

Zo všetkého uvedeného jednoznačne vyplýva, že obe disciplíny určujú normy a zákonitosti sociálnej interakcie, stabilizujú a regulujú vzťahy medzi ľuďmi.Etiketa sa často vyčleňuje ako samostatná podsekcia aplikovanej etiky, teda tej časti, ktorej úlohou je študovať metódy, dôsledky a problémy praktickej aplikácie morálnych dogiem. Niekedy sa etiketa dokonca nazýva „malá etika“, ktorá chce zdôrazniť existujúci vzťah medzi nimi.

Konečným cieľom etikety je vytvárať aspoň zdanie kultivovanej, inteligentnej a bezkonfliktnej spoločnosti. V širšom zmysle je celé toto nariadenie založené na myšlienke korektného, ​​uvedomelého, spoľahlivého jedinca, zameraného na produktívne a pozitívne spoločné aktivity. A všetky tieto problémy sú už priamou oblasťou etických úvah.

Napriek mnohým podobnostiam je téma etiky oveľa širšia a objemnejšia. Mnohé základné etické otázky, napríklad dobro a zlo v ľudskej prirodzenosti, sloboda voľby a zodpovednosť za ňu, problém morálnej voľby a osobného svedomia, sú etikete úplne cudzie. Hlavná vec v etikete je formálne dodržiavanie pravidiel, skôr vonkajšia činnosť ako vnútorný stav osoby, ktorá ju vykonáva. Rozdiel v etike je v citlivejšom, hlbšom postoji k ľudskej duši, jej impulzom, zhonom a vývoju.

Navyše, keďže oblasť kompetencie etiky je globálnejšia, zodpovednosť za porušenie jej noriem je oveľa hmatateľnejšia. Ak je človek, ktorý porušil etiketu, považovaný nanajvýš za nevzdelaného a necivilizovaného, ​​tak ten, kto prekročil hranice etiky, bude označený za nemorálneho, nemorálneho či dokonca neľudského. Niektoré základné morálne normy sú také dôležité pre samotnú existenciu spoločnosti, že sú uvedené v regulačných dokumentoch a chránené na štátnej úrovni.

Hlavné pravidlo etiky, je to zlaté pravidlo morálky, je známe každému: „správaj sa k druhým tak, ako sa chceš správať k tebe“. Inými slovami, etický postoj k svetu musí začať formovaním mravného jadra samotného jednotlivca. Človek nemorálny, neschopný rozlišovať medzi dobrom a zlom, premrhať svoje záujmy pre povinnosť a spravodlivosť, kto sa nevie riadiť ideálmi cti, dôstojnosti a svedomia, jednoducho nie je schopný stať sa nositeľom morálky.

Norma etikety sa prejavuje v správnom situačnom správaní, adekvátnych a predvídateľných reakciách pre ostatných účastníkov interakcie. Zároveň sa nezohľadňuje vnútorný stav človeka, jeho túžba alebo neochota, súhlas alebo protest proti týmto normám. Obchod, rodina a priateľstvá sú založené na dodržiavaní určitej etikety.

Normy etiky a etikety sa nie vždy zhodujú. Porušovanie medziľudských predpisov, nedodržiavanie pravidiel správania sa pri stole, používanie nevhodnej slovnej zásoby a iné drobné nezrovnalosti s normami etikety nie sú vždy v rozpore s etickým jadrom jednotlivca. Väčšinou preto, že sú príliš bezvýznamné a pominuteľné. Na druhej strane môže človek úmyselne porušovať všeobecne uznávané normy správania, konať nepredvídateľne a nesprávne z hľadiska etikety, chce tým zdôrazniť svoj nesúhlas so základmi, ukázať morálny postoj.

Viac o tom, čo sú dobré spôsoby a prečo sú vôbec potrebné, nájdete v nasledujúcom videu.